Kniha o Čičave
autor: Marián Tkáč (1998)
Najstarší písomný dokument, vzťahujúci sa na Čičavu je listina, ktorou kráľovič Štefan (narodená r. 1239), brat svätej Margity, syn kráľa Bela IV. a budúci uhorský kráľ Štefan V., vymenúva majetky, ktoré daroval šľachticovi, správcovi kráľovských koniarov, neskôr aj správcovi kráľovských kuchárov a uhorskému palatínovi, magistrovi Rajnoldovi (zakladateľovi rodu z Rozhanoviec, teda Rozgoňovcov).
V písomnostiach z 13.-14. storočia sa vyskytuje len pod názvom Čičva.
Vzhľadom na opustenosť časti pozemkov koncom 15. storočia možno jestvovanie sídliska predpokladať už v polovici 15. storočia. V písomnostiach z 15. až 17. storočia sa vyskytuje pod maďarizovaným názvom Csicsoka.
Čičava bola panská dedina. Existuje záznam z roku 1363, podľa ktorého v okolí hradu boli tri dediny s menom Čičava: Veľká, Vyšná a Stredná. Veľká Čičava je pravdepodobne totožná s dnešnou obcou Čičava.
Do 15. storočia bola obec súčasťou rozgoňovského panstva. V časoch urbárskej regulácie za Márie Terézie (roku 1772) všetci poddanskí obyvatelia Čičavy patrili Alexandrovi Sirmajovi staršiemu, najväčšiemu zemepánovi na celom okolí, ktorý ako jediný mal viac ako 200 poddaných. Väčšina okolitých zemanov však nemala viac ako dvoch či troch poddaných, na 31 zemanov dokonca pracovalo len po jednom poddanom. Po Sirmajovcoch (po roku 1867) vlastnil časť Čičavy barón Fridrich Callemberg (je vlastníkom asi polovice chotára podľa mapy z rokov 1865-1867). Po Callembergovi patrila časť dediny Abovi Bencúrovi. Správcom (ešpanom) Bencúrovho majetku bol Leščík.
Niektorí z príslušníkov týchto zemianskych rodov nepochybne bývali v čičavských kúriách.zhrnúť tak, že je to miesto súvisiace s kopcom, kde je ticho a nič iné a kde sa dá ticho čakať. Jazykom jej obyvateľov je zemplínske nárečie.
Čičavský hrad ako hromozvod
Kamenný hrad Čičava (po maďarsky Csicsva či Cziczva, v archívnych dokumentoch uvádzaný aj ako Chychywa či Cycyuva) bol dôležitým bodom, ktorý priťahoval kupcov, putujúcich umelcov, ale aj vojakov a generálov. Jeho najväčšiu prestavbu a zväčšenie uskutočnili na prelome 15. a 16. storočia, keď hrad doplnili o veľkú delovú baštu nad strmým úbočím smerom k Ondave. Na severozápadnej strane vzniklo predhradie s jednou okrúhlou baštou, ktoré oddeľovala od ostatného hradu priekopa.
Na hrade sa okolo roku 1527 schádzali dokonca zhromaždenia Zemplínskej župy, bol tu stoličný archív /33/. Viedla sa tu kniha, do ktorej sa zapisovali najväčšie klamstvá a najväčší klamári. Hrad striedal majiteľov, aj správcov – kastelánov. Spravovali ho Ladislav Rákoci, Andrej Rákoci, Ambróz Újnémety, Peter Valach, Imrich Ipoltfy, Ján Rákoci.
Ale boli aj vojny, ktoré veľmi nepriaznivo pôsobili na našich predkov. Vojny sa dokonca dostali aj do uspávanok. Jedna z najstarších, ktorou jedna z tkáčových neviest (Anna rodená Peľaková-Kopčová, narodená r.1840) uspávala môjho otca takto:
Ftačku sokoľičku, co visoko ľitaš,
povic mi novinu, jaku tamac slichaš.
Povim ci ja povim, aľe ňebars dobru,
biloho Janička za vojačka beru…
Aj keď práve vo vojnách padajú hlavy ako makovice, ľudia si – možno práve preto – pamätali a pamätajú na časy vojen, dokonca práve vojny členia časy na epochy a natrvalo ich poznamenávajú.
1240
Možno prvá z vojen, ktoré poznačili Čičavu (ak nebudeme domýšľať možné boje v dávnejších časoch, keď na Vyšnom kline žili naši pohanskí predkovia) bola vojna tatárska v rokoch 1240-41, potom známa bitka pri Rozhanovciach (1312) a poľsko-uhorská v rokoch 1491-92. A potom v časoch tureckých vojen odbojné protihabsburské povstania, rákociovský odboj, ktorý trval vyše 100 rokov.
1526
Keď roku 1526 v bitke pri Moháči padol uhorský kráľ, o uprázdnený stolec sa uchádzal Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Aj jeden, aj druhý sa dali zvoliť a pomazať za uhorských kráľov, dokonca tomu istému biskupovi. Boje medzi oboma kráľmi sa neskončili ani smrťou Jána Zápoľského (roku 1540). Andrej Bátori bol na strane Ferdinanda.
1529
Roku 1529 sa preniesli boje Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským na stredný Zemplín. V januári dobyl Čičavský hrad Zápoľský a v apríli Ferdinand. V tom čase bol kastelánom Peter Valach, ktorého chcel Zápoľský podplatiť a dostať sa na hrad bez boja. Valach nesúhlasil, a tak si Zápoľský požičal „stroj na dobýjanie hradu“ od spriateleného tureckého sultána.
1567
Andrejov syn Juraj Bátori bol spočiatku tiež prívržencom Ferdinanda neskôr prestúpil do tábora vtedajšieho druhého kráľa Zápoľského a stal sa protestantom a potom do katolíckych fár na panstvách umiestňoval protestantských kázateľov. Keď roku 1567 vojsko kráľa Maximiliána pritiahlo proti Zápoľskovcom, utáborilo pod čičavským hradom. A ako svedčia dokumenty, kráľovské jazdectvo zhabalo 16 sotohov pšenice a ovsa, 20 volov a 30 kráv zo stodôl Juraja Bátoriho a sedliakom v okolitých dedinách víno, dobytok, potraviny. A ako „odškodné“ posmešne dávali sedliakom odstrihnuté brady a vlasy /27/.
17. storočie
V 17. storočí v časoch povstaní, ktorých väčšina vychádzala z východného Slovenska (bolo najbližšie k Sedmohradsku, kde už nezasahovala moc Habsburgovcov), mal hrad a jeho páni len jednu možnosť: nestáť bokom, a tak sa tu odohrávali pustošivé protihabsburské vojny, ani nevedno, čo najviac rozdeľovalo bojujúce strany. Maskovalo sa to náboženskou príslušnosťou. Niektoré vojenské akcie sa uskutočnili aj v okolí Vranova. Drugetovci boli katolíci.
1684
Rok po porážke Turkov pri Viedni, roku 1684 spustošili hrad kuruci Imricha Tököliho, horlivého vstúpenca kalvinizmu, vzali so sebou posledného muža drugetovského rodu, Žigmunda, a v Košiciach ho obesili. Hrad vyhorel a aj hradný archív. A v ňom možno aj oná Čičavská kniha, ak nie je v archíve Barkóciovcov, ako to čítame u A.Sirmaja /38/.
1704
V nasledujúcich rokoch hrad znovu opravili a možno vtedy chlopi, chtore stavjaľi hrad, spaľi u Čičave. Roku 1704 ho však obsadili kuruci Františka Rákociho II., ktorí vyzvali chudobou z okolitých dedín bojovať „za slobodu“. Všetko bolo o slobode, aj medené peniaze kurucov sa volali „libertáše“. Je možné, že na ich výrobu poslúžil aj bronz zo zvonov z čičavského chrámu, pretože roku 1713 kupovali Čičavčania nové zvony. Hrad udržali kuruci až do konca proticisárskych vojen, pričom potravu si zaobstarávali v širokom okolí. Celých sedem rokov. Rabovačky a iné násilnosti vojakov zapríčinili, že bezbranné dedinské obyvateľstvo vzalo so sebou najpotrebnejšie veci a utekalo na juh i sever, usadlosti pustli a niektoré aj zanikali. Tí, ktorí ostali, chudobneli, menili sa na nemajetných želiarov.
1711
Roku 1711, po porážke Rákociho povstania a satumárskom mieri, vojaci generála Laukena Čičavský hrad, čoby „hniezdo rebelantov“, úradne zbúrali a odvtedy hynie v ruinách. Už je tomu 287 rokov. Čo bude o 287 rokov z našich dnešných stavieb?
Podobu hradu nám zachoval holandský maliar a grafik Justus van der Nypoort (1625-1692), vedutista (maliar obrázkov miest) a komentátor tureckých vojen /55/. Ilustroval príručku geometrie Burckharda von Birckensteina z roku 1686 sériou 110 vedút (obrázkov) miest, hradov a kaštieľov Uhorska s výjavmi z tureckého drancovania na našom území, ako aj žánrovými scénami. A tak nakreslil aj Čičavský hrad (Cziczva) s osobami pred ním: pri voze duje žena (cigánka?) kováčšskym mechom do ohňa a muž (cigán?) kuje podkovu. V pozadí sú dve nahé deti. Medirytina a lept o rozmeroch 163 x 100 cm je z knihy Ertz-Herzogliche Handgriffe des Zirckels und Linials, vydanej vo Viedni r.1686, ktorá sa nachádza v Památniku národního písemníctví v Prahe.
Postrachom ľudí tých čias boli aj lesy. Boli všade, tvorili hranice medzi chotármi a panstvami a hocikedy z nich vykukla divá zver. Alebo zbojníci. Tí nosili košele s voľnými rukávmi, ktoré namáčali do rozpusteného ovčieho loja, vyžmýkali ich a údili tak dlho, kým neboli dosť čierne. Potom ich vyprali, aby nepúšťali farbu, a nosili dovtedy, dokiaľ sa im nerozpadli na tele. Takéto košele chránili pred dážďom, neprepúšťali vodu a nezdržal sa v nich nijaký hmyz.
Keď už je reč o vojnách, akosi sa patrí hovoriť aj o miestnych „vojnách“, o bitkách. Tie boli skoro také časté, ako tanečné zábavy, ktoré sa v minulosti konali na voľných priestanstvách obce. „Muzika bula u dvoch mes’acoch raz, ľem na žňiva ňebars chcel dac solgabirov povoľeňe,“ spomínal môj starý otec. A bitkami boli spestrené aj svadby. Bol taký zvyk, že parobci nosili za sárou olovjanki, čo bola olovená hlavica nasadená na drevenej rúčke, ba podaktorí aj pištole. A keď prevážali mladú na vozoch, bili sa a strieľali.
Práve na svadbe postrelili Kovaľčíka, čičavského stolárskeho majstra, keď sa svadobne vozy terigali popod Inoc (čo je ináč pomaďarčený Inovec, miesto, kde starí Slováci mohli mať opevenie). Darmo s ním utekali do Humenného za doktorom Leňom. Zomrel. Mária Drajciková mala väčšie šťastie, prežila s guľkou pod lopatkou celý život. Bindasa z Vranovského Dlhého ktosi na svadbe zapichol šidlom.
